Postrehy, nálady a názory

Už vyše roka mám to potešenie dávať hodiny anglickej konverzácie istému dobrému  kamarátovi v mojom veku. Zámerne píšem potešenie, pretože to baví nás oboch.

Naša posledná diskusná téma bola „Osobnosť“. Nešpecifikovala som, ako budem konverzáciu viesť a došlo k malému nedorozumeniu – on predpokladal, že sa budeme zhovárať tak akosi všeobecne o typoch pováh ako cholerik, melancholik…. Ja som si však pripravila otázky priamo na neho.

Už pri prvej otázke – ako by si charakterizoval sám seba – som ho dostala do rozpakov. Nemyslela som si, že by to mohol byť problém. Predpokladala som, že prezentovať svoje pozitíva a negatíva bude pre neho malina. Že bude vedieť nahlas vysloviť, čo na sebe oceňuje a na čo práve nie je hrdý. Ale, ako sa ukázalo, mal dosť veľa roboty, kým sa ako-tak vyjadril.

Ďalšia výzva bola – nájdi tri adjektíva, ktoré by ťa charakterizovali. Veľmi ostýchavo prezentoval svoju miernu, láskavú, vyrovnanú a bezkonfliktnú povahu. Akoby to bolo niečo, za čo by sa mal hanbiť. Pritom o ňom veľmi dobre viem, že práve taký je. No jemu to padlo veľmi zaťažko.

Prepletali sme sa otázkami, vyžadovala som priame odpovede, a až teraz mám pocit, že som sa nechtiac zmenila na psychológa, čo od svojho klienta vyžaduje hĺbkovú analýzu jeho charakteru. Veľmi ťažko hľadal slová. Nie kvôli zlej slovnej zásobe. Iba sa po celý čas snažil o diplomatické odpovede.

Napokon som mu položila otázku: Čo by si chcel na svojej osobnosti zmeniť? Zúfalo hľadal odpoveď. Nedočkala som sa žiadnej. Napokon pokrčil ramenami a spýtal sa: Čo ti mám na to povedať?

Andelík, hovorím, ak nie je nič, čo chceš zmeniť, povedz to priamo. Ak si spokojný s tým, aký si, môžeš to pokojne povedať na rovinu. Ak nie si spokojný, tiež to môžeš povedať bez pocitu viny.

Po skončení lekcie mi to celé vysvetlil v slovenčine. Povedal, že mu prišlo nepatričné nahlas pomenovať svoje kladné črty, pretože by to mohlo vyznieť, že svoju povahu nejako vyzdvihuje alebo sa robí svätým. A súčasne sa obával, že ak sa prizná k svojim slabostiam, budem ho považovať za menej hodnotného človeka, než akým sa v skutočnosti cíti byť.

Takto nás totiž vníma okolie. Ak povieme o sebe dačo pozitívne, bude to chvastanie a nadutosť, ak negatívne, zhodíme sami seba a budú nás mať za nespoľahlivých či nedôveryhodných. A v oboch prípadoch nás budú posudzovať a odsudzovať. A ak sa raz, čo i len raz znepáčime, už máme nálepku, ktorej sa dlho-predlho nezbavíme.

Zvykli sme si vtesnávať svoje skutočné ja do diplomatického neutrálu, aby nás nepovažovali za chvastúnske „hovadá“ alebo naopak za „lúzerov“. Bojíme sa prezentovať takí, akí sme, hrdo sa priznať sa k úspechom a pokorne sa zdôveriť s pádmi, lebo nás väčšinou chápu prísne čierno-bielo.

…Ale čierno-biela je dobrá tak akurát na oblečení…