Postrehy, nálady a názory

Moja prvá hafina sa pôvodne volala Ťapka. V deň promócie môjho brata sme celá rodina odpočívali v obývačke. Zrazu sa naši vyparili (jak smrad od riti, povedala by moja babka) a keď sa vrátili, položili mi na hruď šteňa. Ležala som na pohovke. Mala som 14 rokov a o psovi som snívala, odkedy som videla japonský seriál Goro – biely pes. Vlastne už dávno predtým.

Ťapka pristála na mojich vyvíjajúcich sa prsiach sťa Lunochod na Mesiaci a to prvé, čo spravila, bolo, že mi oblizla nos. Nič krajšie som predtým nezažila.

Pred Ťapkou:

Babka mala psov. Psov, o ktorých nikto okrem mňa nejavil záujem. Bol tam Alik, kríženec portviša s prerasteným jazvečíkom, ktorý bol u nás na prázdninách a mame v záhrade vyhrabal v tej dobe ťažko nadobudnuté rododendrony. Mali ho na stráženie, ale on bol skôr maznák. Neskôr dostal nejakú kožnú infekciu.  Rana na jeho chrbte nereagovala na ľudové liečenie odvarom z repíka. V tom čase veterinári chodili tak akurát očkovať prasce. Preto ho zastrelili.

Bol tam aj Alik Druhý, kombinácia čierneho fúzača a nenávisti k ľuďom. Hrýzol všetkých okolo seba okrem mňa. Ako šteňa si zlomil ľavú zadnú labku a poskakoval na troch, čo mu nebránilo ničiť všetko a všetkých okolo seba. Nenávidel reťaz, na ktorej bol pripútaný, búdu, kde spal, blchy, čo ho hrýzli a ľudí, čo ho kŕmili. Miloval iba mňa. Iba ja som ho dokázala odopnúť z reťaze, vyškrabkať a pustiť sa s ním na prechádzku. Keď som ho pustila z vôdzky a zapískala, vždy sa ku mne vrátil. Ostatných hrýzol. Preto ho zastrelili.

K babke potom prišiel Goro, kríženec špica s neviem čím všetkým ešte. Malý chuchvalec bielej srsti a stáda bĺch. So sesternicou Luciou sme ho kúpali vo vani a pučili blchy ostošesť. Narátali sme ich 150 a potom sme prestali počítať. Goro bol vitálny, životaschopný dedinský bastard. Vždy sa dokázal vyvliecť z obojka – a hajde na zálety! Iba nebesá vedia, koľko potomkov po sebe zanechal v dedine. Miloval pouličné bitky. Vracal sa z nich dokatovaný ako zákon káže, no vždy sa vylízal. Dožil sa úctyhodného veku 17 rokov. Zastrelili ho, pretože už nedokázal prijímať potravu.

No to už som mala Ťapku. Doma, nie u babky. Ale meno Ťapka bolo pre mňa neprijateľné. Takže som ju premenovala. Cora (čítaj Kora). Cornelius. Corinka, Cornel… čo len chcete. Prvé, čo po prekrstení urobila, bolo, že sa vykadila tatovi pred skriňu. Ako išiel ráno do roboty, šliapol na to. Tých bohov, čo pospomínal, asi nepoznal ani rímsky panteón. Druhé, čo urobila, bolo, že keď sa s ňou tato hral, ošťala mu ksicht. To bol koniec jej vylučovacích procesov v interiéri. Neviem ako, ale odvtedy Corinka čúrala a kadila zásadne na dvore.

Corinka bola neurotická sučina. Nikto nevnikol do dvora bez jej hysterických štekacích záchvatov, a ak už sme ho vpustili, hrýzla návštevníkom topánky ako besná. Na viac, chvalabohu, nemala. Chodila s nami na dovolenky s karavanom. Prechádzala som sa s ňou po kempingu a nedokázala som sa vynačudovať, prečo na mňa všetci hvízdajú. Nuž, nehvízdali na mňa, ale na psa. Cora bola zlatíčko. Malý zbastardený špic, s ktorým sa doma, na rozdiel od kempingov, nedalo chodiť na prechádzky, pretože po 300 metroch mi skočila do náručia a – panička, nes ma, ja na nejaké chodenie nemám náladu.

Uhynula pri vrhu nechcených šteniat po cisárskom reze u veterinára, čo nemal ani šajn o tom, ako to má celé vlastne zvládnuť. Asistovala mu jeho manželka – sestrička na gynekologickej ambulancii. Nič im nezazlievam. Robili, čo mohli. Šteniatka ani Corinka neprežili. Ale už nikdy nebudem mať psa ako Cora…

Nikto okrem mňa nechcel ďalšieho psa. Lenže na dvore zostali po Corinke loptičky a nik z nás nemal to srdce definitívne ich vyhodiť. Zakaždým, keď sme šli do práce, potkýnali sme sa o jej hračky a slzili a vzlykali ako najatí. Padlo rozhodnutie: tento dom a dvor nemôže byť bez psa.

Vyvstala otázka: aké plemeno? Chceme znovu bastardíka alebo siahneme po niečom čistokrvnom? Listovali sme v katalógoch plemien psov a uzniesli sme sa na tom, že chcem(e) samojeda. V tej dobe dačo nevídané, neslýchané, nikde nevidené.

Vtedy chodilo Avízo, inzertný časopis, do každého domu. A tam nejakým zázrakom bola ponuka – predám šteniatka samojedov s PP, ruším chov. Chov sa rušil v Smoleniciach. Uháňala som z roboty, čo mi para stačila, nasadla do tatovho auta a hurá hejsa do Smoleníc. Chceli sme psíka, nie sučku. Po tom na čo uhynula Corinka, sme už ženskú doma nechceli. Došli sme a našli sme adresu aj bez GPS navigácie. Vtedy sa to muselo, GPS navigácia totiž neexistovala.

Bolo to jej rozhodnutie. Z koterca sa na mňa doslova vyrútili traja psi – mama a jej dve šteňatá. Mama išla naľavo, psík, ktorého som chcela, napravo a sučka, ktorú som nechcela ani vidieť, rovno do môjho náručia. Oblízala mi nos, zaslintala okuliare a zvalila ma na zem. Rozrevala som sa. Slzy ako baklažány mi stekali po lícach za tými zaslintanými okuliarmi. Nemala som šancu vidieť, iba cítiť. „Nechcem psíka,“ zavýjala som spolu s lížucim ma šteňaťom. „Chcem túto sučku!“

Dostala som ju. A pomenovala som ju Akita.

Samojed s menom plemena Akita Inu pristál u nás doma. Mama ju privítala ako sa patrí: „Nikdy ťa nebudem mať rada!“ A milovala ju až do konca.

Prvé, čo Akita, Akitus, Akit urobila, bolo, že sa vykadila tatovi pred skriňu. Nerobím si srandu, bolo to tak. A šliapol do toho presne tak, ako pri Corinom hovienku. Odvtedy vnútri nekadila. Neskôr uštvala sliepku od susedov sprava, čo k nám preletela cez plot. Potom sa hrala so zajačikmi, ktorí utiekli od susedov zľava. Skončili tak, ako tá sliepka. Držali sme bobríka mlčania. Akita nič, Akita je mierumilovný psík.

Akita bola pes-upičista. Akitu nikdy nezaujímal náš názor. Akita by nás predala za klobásku aj s domom. K nám mohol každý. Zlodeja by vyoblizovala, vraha by privítala ako najlepšieho kamaráta. Svedčí o tom fakt, že keď sme našli v kúpeľni bezdomovca obhrýzajúceho polozhnitý kel, naša Akita o tom nemala ani páru. Ležala v obývačke a spala.

Akita bola osobnosť. Ak prišla mnohopočetná návšteva, vyšla z domu, ľahla si pod schody a nevošla dnu ani pod prísľubom papinky, škrabkania či iných úplatkov. Ľavá predná laba prekrížená ponad pravú čakala, kým všetci tí otravní narušitelia jej pokoja opustia dom. Išli jej na nervy. Na dlhých prechádzkach sa mi stávalo, že keď už toho mala dosť a nebola práve na vôdzke, obrátila sa mi chvostom a odkráčala si to domov. Nijaké volanie, hvízdanie ani sľuby ju nezastavili. Našla som ju s bohorovným pokojom sedieť pri bránke, akože „Ja som už tu, ty sa kde flákaš?“

Aj s Akitou sme chodievali na dovolenky s karavanom. Ogrcala celé auto, kinedryl nezabral. Vyčerpaná sa potom zvalila pred karavan. Spávala v predsienke. Až kým nám ju raz ktosi o polnoci nepriviedol, reku, bola u nás v stane, asi je to váš pes. Odvtedy spávala priamo v karavane. A prestrašne chrápala. Občas som len tipovala, kto to vlastne chrápe – tato alebo Akita?

Akita bola úkaz. Krásna, nadýchaná srsť, ktorej sa chcel každý dotknúť, zaboriť do nej ruky, poláskať ju. Dodnes si ma mnohí pamätajú iba ako „tú, čo mala toho krásneho bieleho chlpatého psa“. Mala som. Pretrpela štyri operácie a napokon jej ako 13-ročnej diagnostikovali rakovinu. Zomrela štrnásťapolročná po tom, čo u nej nastúpila doslova a do písmena starecká demencia, strata ovládania konečníka, strata orientácie, bolesti a plač v noci. Dala som ju utratiť. Nebolo východiska. To už nebol ani psí život. Na druhý deň som šoférovala 20 kilometrov do roboty a pre slzy som nevidela na cestu. Už nikdy nebudem mať psa ako Akita…

Tato už nechcel psa. Lenže… Moja kamarátka brigádovala v útulku pre psov. Opisovala mi podmienky, v ktorých tí psi žijú. Navštívila som útulok a videla som ich. Znova som plakala. Rozhodla som sa. Môj ďalší pes MUSÍ byť z útulku.

Bol a dodnes je. Volá sa Bona (pôvodne Sika). Bonus, Bonifác, Bobo, Bobek…. Už v útulku som sa dozvedela, že roztrhala ucho spolubývajúcemu. S vycerenými zubami som skonštatovala – to je psisko pre mňa! Nebojí sa chlapovi načať úsmev (dobre, ucho, nie je to to isté?). Prišla k nám a ľahla si v obývačke na koberec. Ja som sa natiahla k nej. Položila svoju labku na moju ruku – a adoptovala si ma. Nie ja ju, ona mňa.

Prvé, čo urobila, bolo, že nám vyrabovala smetný kôš a vykadila sa v kuchyni. Pár dní po tom zožrala vianočnú štólu (koláč) a neskôr sa poprechádzala po parapete, kde mal tato nasadené priesady rajčín. Ako sa tam dostala, to vie len pánboh. Neboli sme totiž doma. Trochu neskôr dohrýzla a zničila dvere v kuchyni. Nato zjedla bábovku, ktorú som piekla pre dedka. Žrútske inštinkty zavŕšila vychlípaním guláša z tatovej misky na stole, kým bol na záchode a zožraním dvoch fašírok z môjho taniera, kým som bola na záchode ja. No kto by ju nemiloval?  Odvtedy však nenechávame jedlo nikde, kde by ho Boninka mohla dočiahnuť.

Pri našej prvej prechádzke sa každých päť sekúnd pozerala na mňa. Aby som jej neušla. Bol december, vtedy ešte v decembri snežilo. „Aký pekný psík,“ povedala istá pani pri pohľade na ňu a nato sa jej šmyklo a spadla do snehu. Zdvíhala som ju a bola som hrdá, že pani odpadla pri pohľade na môjho psa.

Bona má všetky črty zlatého retrievera, no vzrastom zaostáva za štandardom. Hodne zaostáva. Nemôžem ju uraziť, pretože ak jej poviem, že je bastard, je to pravda. Ak jej poviem, že je suka, je to pravda.

Pri Bone nesmiem plakať. Zistila, že plač je niečo, čo musí okamžite utlmiť. Bonu sa nedá neškrabkať. Má takú hodvábnu srstičku, že už pri prvom dotyku ľudia žasnú (ak im ten dotyk dovolí). Bonusák je slnko. Víta ma skučaním, lízaním, choreografiou na dvoch labách. Nikdy mi neoblíže ucho, musí to byť tvár, nos, ústa. (A tu končí celá teória o hygiene.)

Bonina najväčšia láska boli moji potkani. Prco, Prco II. a Prco III. Mávali sme hody pri televízore. Prco lízal oškvarkovú pomazánku z pečiva a Bona dojedla zvyšok. Prco vyjedal fazuľu z fazuľovice, Bona vychlípala zostatok. Ideálna strava pre nás všetkých. Už vidím, ako prevraciate oči. Ale my sme boli imúnni voči všetkému. Prco išiel na prechádzku po dvore, Bona ho strážila. Prco sa jej vyštveral na chrbát, Bona ho nezhodila. Boli sme malá uletená rodinka. Dnes nám Prcovia chýbajú.

Bona je večná optimistka. Vrtí chvostom aj vtedy, keď iba pije vodu. Spí v mojej posteli horeznačky „na nácka“ – pravá laba „hailuje“. Nepozná útlmy, zlú náladu ani depresie. Boninka zbožňuje hry v posteli. Boninka zbožňuje drsné láskanie. Boninkine chlpy sú všade. Boninka so mnou chodí aj na záchod, asistuje mi pri umývaní vlasov a čaká pred dverami kúpeľne, kým sa osprchujem.

Bona má tri heslá, na ktoré reaguje okamžite: „papinka“ , „mliečko“ a „ideme von?“ Papinka znamená, že hneď zamieri k miske. Mliečko znamená, že automaticky zamieri ku chladničke. Ideme von znamená, že sa totálne zblázni, šteká, skučí a nedá sa utíšiť, kým nebehá po ulici ako šialená.

Bona má deväť rokov a je to večné šteňa. Nestratila nič zo svojho temperamentu, hrá sa, akoby len nedávno opustila teplo maminho brlôžka. Nenávidí poštárku, mačky a prázdnu misku. Zbožňuje škrabkanie, všetko jedlé a hry v mojej posteli. Ak odídem z domu čo i len na 10 minút, pri návrate ma víta ako dávno strateného príbuzného. A ja viem, že už nikdy nebudem mať psa ako je Bona…

Ja a moji psi sme boli vždy jedna riť. Navzájom sme sa zbožňovali. Každý jeden vedel, že ho milujem a všetci  mi to oplatili neskonalou láskou, oddanosťou a vernosťou. Každý z nich bol iná osobnosť. A vždy sme si rozumeli…

Autor fotografií: fanny