Postrehy, nálady a názory

Keď LED kontrolky zlyhajú

Božemôj, veď som rozumná žena vo veku, kedy rozoznám somarinu od reality. Veď som precestovala pol Európy, odkrútila si kariéru konateľky firmy. A predsa… zamilovala som sa cez internet.

Písal sa rok Pána 2015 a ja som po jednom znásilnení v mladosti, ix ypsilon sklamaniach a hromade znivočených snov náhle zatúžila po chlapovi. Po takom normálnom, čo nemusí mať tehličky na bruchu ani sexepíl Koleníka a pokojne môže byť o desať rokov starší odo mňa. (Šediny päťdesiatnikov sú náramne sexi!)

Hoci teoreticky znalá problematiky internetových vzťahov, keď mi jedného krásneho jarného dňa prišla žiadosť o priateľstvo na „Fejsbúku“ od neznámeho, no pohľadného 52-ročného pána menom Vincenzo, ktorý mal naviac medzi svojimi priateľmi aj moju kamarátku z detstva Helu, pomyslela som si – nepoznám ťa, páčiš sa mi, poznáš Helu, tak prečo nie?

Trošilinku ma zarazilo, ako vyzerá jeho „fejsbúkový“ profil. Priateľov nadostač  – to nemôže byť fake. Príspevky na časovej osi náramne seriózne – akurát že samé zdieľania, málo „lajkov“. Žiaden komentár, ani spoločné fotky s niekým iným, ani… nič osobné.

Mala mi asi v mozgu začať blikať nejaká LED kontrolka – lenže ani nemrkla.

Pár hodín na to mi začali na Messenger chodiť od neho správy. Nevinné a čisté ako prvý zimný sniežik na poliach. Ani mi nenapadlo kontaktovať kamošku Helu, že čo o ňom vie, ako sa k nej dostal, prečo sú virtuálni priatelia. Vlastne som to asi ani vedieť nechcela.

Bol to Talian, žijúci v Benátkach, zomrela mu žena a mal dvoch synov – Roberta a Paola. Pracoval na vrtnej plošine pri pobreží Brazílie a nemal, chudátenko, ani len fotografie svojich detí, aby mi ich poslal.

Že LED kontrolka neblikla ani vtedy, to mi bolo čudné až oveľa neskôr.

Zamiloval sa do mňa po týždni. Vraj som ideálna matka pre jeho deti. Ja, stará dievka, čo sa deťom vyhýbam ako pes pálivým papričkám, pretože to s nimi skrátka neviem.

Komunikovali sme spolu dva týždne, keď som začala mať pocit, že má podobné záujmy ako ja. Písali sme si, volali cez Messenger a jeho cudzí prízvuk v angličtine ma ani neudivoval – veď je Talian! Posielala som mu citáty v taliančine, o ktorých som sa domnievala, že ho dostanú na kolená. Odpisoval mi na ne niečo ako „pekné“, „zmysluplné“ a podobne. Na kolená ho nedostali.

A aj teraz LED kontrolky zlyhali.

Napriek tomu som sa po troch týždňoch ocitla v stave beznádejnej zamilovanosti. Videochat sme nikdy nemali, ja som vtedy na to akosi nemala kvalitné vybavenie a on to nikdy nenavrhol. Ale vyhovovalo mi to. Láska na diaľku a keby na to prišlo – sex po telefóne. Alebo až sa stretneme, tak – bodka, bodka, bodka.

Potom mi oznámil, že mu náhle zomrel kolega na infarkt a nechal po sebe dve deti. Vraj ho pochovali na pevnine na tamojšom kresťanskom cintoríne – či by bol kresťanský, židovský alebo mormónsky, to by mi bolo úplne jedno. Tie dva dni po tomto ozname, kedy sa mi neozýval, boli peklom. Nemohla som ho ani len utešiť a čo bolo horšie – ani len sa ho dotknúť, privinúť si jeho utrápenú hlavu na svoju hruď, bozkávať mu tie sexi šediny… Hoci tak veľmi plánoval prísť za mnou a – bodka, bodka, bodka!

Keď sa mi opäť ozval, znivočený a v totálnej beznádeji, mal na mňa veľmi osobnú prosbu.  Vraj či by som bola ochotná okrem jeho dvoch detí prijať za svoje a tie dve, čo zostali, sirôtky, po zosnulom kolegovi. No a zrazu sme mali štyri deti bez toho, že by sme sa vôbec dotkli aspoň malíčkami. Zo zatrpknutej starej dievky sa v okamihu stala nádejná matka štyroch cudzích detí.

LED kontrolky ani len nežmurkli. Chyba v napájaní? Skrat?

S najlepšou kamarátkou sme raz večer sedeli pri vínečku a spriadali plány do budúcnosti. „Ja budem bývať v Benátkach a vychovávať štyri deti. Ty ma budeš chodiť navštevovať, ja ti, samozrejme zaplatím cestu, veď Vincenzo zarába nenormálne prachy. A jasné, že mi prídeš na svadbu – už mi oznámil, že má pre mňa prsteň…“

Atakďalej, atakďalej.

Z ničoho nič našu idylku prerušil príchod jej sestry Hely, ktorá bola práve tou „fejsbúkovou“ priateľkou dotyčného, ktorú som poznala od detstva. Úprimne – keby som vtedy nemala trochu „švaclé“ od vínka, asi by som sa neodvážila vybaliť na ňu otázku – „Ná a odkiaľ ty poznáš Vincenza?“

„Aj teba miluje?“ zabila ma v lufte.

„No.“

„Aj ty budeš matkou štyroch detí?“

Chvíľa ticha

„No.“

„Aj tebe kúpil prsteň?“

Dve chvíle ticha.

„No…“

Helin úškrn.

„Aj od teba už pýtal peniaze?“

Okamžitá reakcia:

„Preboha, nie!!!“

Helin smiech.

„Tak sa na to priprav.“

Tam už LED kontrolky nemali šancu. Tam už totiž v plnom jase zažiaril bodový reflektor Super Trouper.

Prečo len tie LED kontrolky zlyhali???

Dnes už poznám odpoveď.

Pretože som im nedala šancu. Pretože tam bol naozaj skrat, ktorý ich vyradil z činnosti. Skrat zvaný zamilovanosť do vlastných predstáv a snov. To všetko cez internet. A to som ešte dopadla prevelice dobre.

Pretože napokon to ani nebol Talian a nevolal sa Vincenzo…

Vtedy, keď je človek beznádejne hlúpy a naivný, LED-ky nemajú šancu.