Moja skutočná sloboda je v pocitoch. Pocit, že môžem dýchať bez toho, že to niekoho ruší. Pocit, že môžem písať bez obáv či očakávaní, ako – či vôbec niekto – zareaguje na to, čo chcem vysloviť. Pocit, že sa môžem usmievať, gestikulovať, prejavovať nadšenie – a je mi jedno, či ľudia chápu alebo nie.
Moja sloboda nastáva, keď sa zbavujem domnienky, že ma sleduje, posudzuje a odsudzuje okolie. Keď mi je jedno, či ma majú za blázna, ktorý nikam nezapadá. Keď naplno prežívam svoj svet. Keď sa ponorím do plnosti momentu.
Moja sloboda nastáva, keď nespomínam na rany, čo som utŕžila a neplánujem veľké ciele, čo si ma bezpodmienečne a bezo zbytku vyžadujú. Keď sa cítim úplná a dokonalá bez ohľadu na vek, dosiahnutú či nedosiahnutú kariéru, uprataný či neuprataný byt, keď ma nezaujíma, či môj vzhľad je alebo nie je dokonalý. Keď dirigujem imaginárny orchester, keď tlieskam predstaveniu, ktoré sledujem v súkromí a kričím „bravo!“
Moja sloboda je taká zriedkavá a taká neobvyklá, že keď ju práve zažívam, nezaujíma ma, ako ju vnímajú iní. Tú slobodu práve teraz mám a akonáhle začnem premýšľať o tom, čo bude o tri minúty, stratím ju.
Moja sloboda nastáva, keď zabúdam na realitu. Keď prestávam uvažovať, rátať, keď sa mi do mysle nevtierajú otázky každodenného života a iba cítim.
Moja sloboda ma navštevuje trikrát za polstoročie a trvá zopár desiatok minút. A ten čas práve uplynul.
Teším sa na poslednú návštevu slobody.
Absolútna sloboda je prchavá. Nedaj boh aby ...
++++++++++++++++++ ...
++++++ pri športe, pri prechádzke v prírode, ...
Je to vzácny stav, naozaj tak zriedkavý, že ...
Tak zriedkavý stav ? Folkáči a trampi za ...
Celá debata | RSS tejto debaty