Postrehy, nálady a názory

Vracali sme sa s kamarátkou z dovolenky v Anglicku. Ako inak, nízkorozpočtovkou RyanAir. To by bolo v poriadku, nikdy som s touto spoločnosťou nemala problémy. Ak si kupujem letenku na RyanAir, musím rátať s diskomfortom. To, že mám nos prakticky vrazený do operadla predo mnou a kolená pri ušiach, mi nevadí, ak nechcem platiť šialené sumy za pohodlie a dostať sa z bodu A do bodu B za relatívne ľudovú cenu. Lety nikdy neboli na nevydržanie a nikdy sa mi nestalo, že by bol nejaký časový sklz.

Až doteraz.

Mali sme to krásne naplánované. Od pristátia na letisku v Bratislave po odchod posledného vlaku domov sme mali nádhernú rezervu jedenapol hodiny. No fakt neviem, čo by sa mohlo stať, aby sme to nestihli.

Stalo sa to, že let mal meškanie hodinu a dvadsať minút. Keď sme konečne nastúpili na palubu a sedeli tam už dobrú polhodinu, prišlo autíčko s cisterničkou a začali sme tankovať. Vzlietli sme o 20.15 namiesto plánovaného času 18.55.

Viem, že vlaky zvyknú meškanie takzvane „dobehnúť“, ale či to dokáže lietadlo, to bola otázka. Pilot to stiahol z hodiny dvadsať na hodinu desať. Neviem, či ignoroval obmedzenú rýchlosť alebo sem-tam letel na červenú. Každopádne nám svitla nádej, že ten posledný vlak domov predsa len stihneme.

A tak sme po pristátí utekali o život. Pästičky pri prsíčkach, kufre vo vleku. Z letiskovej budovy v Bratislave sme vydychčali presne 13 minút pred odchodom vlaku.

Nebolo času volať taxík z mesta, museli sme vhupnúť do prvého pristaveného. Taxikár evidentne čakal luxusnejšiu klientelu. Párkrát si pošúchal nos, ale súhlasil, odvezie nás na stanicu, či to však stihneme, to je otázne. Počas jazdy som navrhla, aby to švihol nie na Hlavnú stanicu, ale na Vinohrady. Bez problému, povedal. Počas jazdy sme mu, samozrejme, opísali našu smolu. Meškanie letu, posledný vlak, atakďalej, atakďalej, atakďalej.

Keď zastavil pri stanici Bratislava-Vinohrady, galantne nám pootváral dvere, vytiahol kufre a ukázal, kade sa dostať na perón. Srdce mi plesalo: dobrý človek ešte žije, stíhame vlak domov, ak si s tými kuframi riadne švihneme, doma sme o pol druhej ráno.

Kamarátka, neznalá bratislavských pomerov, zvierala v ruke päťeurovú bankovku, reku to bude tak akurát. Ja som zúrivo hľadala ďalšiu desaťeurovú. Reku, to s tou päťeurovou bude akurát.

Dobre, nie sme z Bratislavy. U nás sú najvyššie taxy za taxík päť eur a to sme, prosím pekne, krajské mesto na západnom Slovensku. Dobre, zohnať u nás taxík pred polnocou a po nej vyžaduje značné úsilie, ale ak už nejaký predsa len čaká pred stanicou, neúčtuje si za okamžitú dostupnosť zhola nič. Dobre, ak už musím silou-mocou u nás stihnúť nejaký vlakový či autobusový spoj, taxa sa nezvyšuje. Taxikár urobí všetko, čo je v jeho silách a potom povie: „Nech sa páči, päť eur a ostatné je už na vás.“ To znamená, že či už vezmeme kufre na hlavu a budeme šprintovať, alebo budeme cválať o život s kuframi vo vleku, prípadne ich budeme tlačiť pred sebou alebo pôjdeme napríklad kanalizáciou, to, či náš spoj chytíme alebo nie, je už v našich rukách. Či skôr nohách. Alebo možno v iných schopnostiach, čo ja viem?

Tak, a tu sme pri koreni veci. Aj náš dobrý človek-taxikár, ktorý ešte žije, nám v Bratislave udal sumu: „Normálne túto trasu robím za 25 Eur.“ A dodal: „Ostatné je už na vás.“ Taxameter vypnutý, desať minút jazdy, informácie o nástupnom žiadne, príjmový doklad, samozrejme, nonsens. Normálne trasu z letiska na Vinohrady asi nerobí. A to ostatné? Jasné, švihneme si, stihneme to na nástupište.

Kamarátku s piatimi eurami v hrsti pri oznámení sumy heglo. No nečudujem sa. V Blave sa taxíkom ešte neviezla. Dobrá, čistá duša pracujúca v hospici, kde sa stará o zomierajúcich ľudí, s láskou ich odprevádza na druhý svet, verí v boha a v dobro vo svete, v nezištné skutky lásky a milosrdenstva, v empatiu a pomoc v núdzi.

Mne sa vysypala kabela a za toho boha, v ktorého ona tak verí, som nemohla nájsť ani tých desať Eur, s ktorými som vduchu ešte počítala k tým jej dobromyseľným piatim. V empatiu a dobro vo svete už dávno neverím, ale že som sa pri odhade taxy až tak sekla, to zasa heglo mnou.

Zaplatila. Ja som peňaženku našla až na peróne.

Dobrý človek- bratislavský taxikár, ktorý ešte žije, schramstol bankovky, len tak zasvišťalo a vyzývavo sa spýtal: „A to je všetko?“

Moja čistá, ničím neskazená kamarátka do pohody aj nepohody sa spamätala: „Áno, áno, ďakujeme vám veľmi pekne, ste zlatý.“ (Ešte furt som šmátrala v kabelke, ktorej obsah som konečne pozbierala z podlahy taxíka a hľadala tú zasratú peňaženku.)

Dobrý človek-bratislavský taxikár, ktorý ešte žije, vidiac, že ani jedna sme nepochopili jeho otázku, nás okamžite uviedol na pravú mieru: „Tak ja vám stihnem vlak, riskujem vodičák a vy mi nedáte tringelt?!“

Čo? Ako? Kde mám tú peňaženku? Čo povedal? Aký tringelt? Mám všetky doklady?

TRINGELT???!!!!

Konečne po dlhočizných troch sekundách mi to docvaklo.

Opakoval: „Tak to je pekné, ja sa snažím a vy mi nedáte žiadny tringelt.“

Do odchodu vlaku tri minúty. Vytiahla som rúčku kufra a precedila cez zuby: „Poď, čádraj, nič mu nedávaj, ideme, švihaj!!!“

Nechali sme ho tam, chudáka, bez tringeltu. S vypleštenými očami a búrkou v mozgu som uháňala za kamarátkou, ktorá bola ešte stále schopná nájsť vchod a nástupište, odkiaľ nám to išlo domov. Funeli sme ako dve parné lokomotívy a až keď sme sa bezpečne ustálili na peróne s vedomím, že o minútu nám to ide, mi to celé došlo v plnom rozsahu.

Dvadsaťpäť Eur bez príjmového dokladu a informáciách o taxe a nástupnom. Riskoval vodičák, aby nám chytil vlak. A my teľce, trúby, blbajzne z dediny sme mu odmietli dať tringelt!!!!

Konečne som našla tú poondiatu peňaženku.

Staničný rozhlas oznámil, že vlak z prevádzkových dôvodov bude meškať asi desať minút a ohlásená doba meškania sa môže zmeniť.

Ak ma vtedy niekto videl, počul a zaznamenal moje slová, musí mať z toho doživotný zážitok.

Vo vlaku sme sa od spolucestujúceho dozvedeli, že sme ešte obišli veľmi dobre. Mohol od nás vraj pýtať aj „pajcku“ (50 €) a zamknúť nás v aute, kým mu ju nevyplatíme, prípadne ju vymáhať iným spôsobom.

Takže v konečnom dôsledku môžeme byť spokojné. Prežili sme a dostali sme sa domov. Kde čakal taxík Biely Anjel a za obligátnych päť Eur nás zložil rovno pred bránou.

A takto to dopadne s každým „sedlákom v meste“, ktorý ešte stále verí, že existujú isté hranice, za ktoré by on sám nešiel a iní to budú vnímať takisto.